Čauko :) 100% zamilovaná do cup songu vás zdravím s novou časťou. Som unavená .. mama ma zobudila -.- vraj si mám zvykať na školský čas -.- a i tak som zaspala :P muhehehe 3:) tak bežte čítať :)) a ospravedlňujem sa za čakanie ale nebola som doma ://
2.časť
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)
Prvý deň v novej práci bol únavný. Behala som z miesta na miesta a to si vyžadovalo... nákupy! ... Práve som sa prechádzala po uliciach s minimálne desiatimi taškami. Unavená z dnešného dňa som išla domov, prezliekla sa, odmaľovala a zaľahla do postele....
Bŕŕŕm... vrŕŕŕm... chŕŕŕm....
"Prestaňte vŕtať. Človek sa snaží ešte spať" hovorila som si v hlave. No nešlo to zvonku ale z môjho otravného žalúdka.
"Buď ticho!" prehodila som sa na druhú stranu.
Bŕŕŕm... vrŕŕŕm... chŕŕŕm.... vžžžžm...
Ono to pokračovalo!!!!
Nasledujúcu hodinu som sa to snažila ignorovať.
Píp!! Píp!! Píp!!
Otvorila som oči na budík, ktorý mi nedal spať. Mala som pohľad a lá - are you kidding me?!!!
Vstala som z postele, ktorá bola po nákupoch a náročnom dni ako spanie na bielom, rozprávkovom mráčiku plávajúcom po jasnej oblohe, ktorú nezatemnil ani jeden sivý, zlý mrak. Podišla som k oknu a odhrnula z neho svetlo zelenú záclonu ladiacu síce bielymi stenami no zdobenými ornamentmi rôznych tvarov, či tenšou alebo hrubšou čiernou čiarou. Oknom prenikali teplé lúče slnka, ktoré žiarilo ako najšťastnejšia vec na svete. Vošla som do kuchyne a zapla rádio. Akurát tam hrali Ariana Grande - Baby I. Napadlo ma, že by som mohla zavolať Mayi. Mojej kamarátke už zo základnej. Už sme mali svoje šarvátky no stále by som ju ani za nič nevymenila. Stála som v strede kuchyne, v ktorej sa mi pripravovali wafle. V tom ma napadlo..
"Kde som dala ten poondený mobil?!" začala som ho hľadať. Presnorila som snáď každý kút, vysypala na seba celú nevybalenú krabicu s nápisom "Oblečenie" ... a verte mi toto upratať mi chvíľu potrvá... , pozrela sa snáď aj do sprchy a stále som ho nikde nenašla. Nakoniec som si sadla na podlahu v obývačke a oprela sa o stenu. Asi po desiatich minútach sa mi niečo začalo hýbať pod zadkom. Zľakla som sa, že som prisadla veveričku alebo nejakú úbohú sýkorku. Zvýskla som a prehýbala sa akoby mi niekto hodil kúsky ľadu do nohavíc. Mala som rukami zakrytú tvár a vyskočila som na gauč ako mačka, keď ju ideme namočiť. Pomaly som sa začala obzerať, čo to je. Stále sa to hýbalo a zrazu som o spoznala. Známa pesnička od The Wanted - We own the night, ktorú mám ako zvonenie na mobil.
"íííííp!" zviskla som znovu no tentoraz od šťastia
"Zlato ja som ťa našlááá!!" rozbehla som sa k nemu, zabudla som zastaviť a ako mucha čapnutá novinami som nabúrala do steny.
"Au!" chytila som sa nosa, keď som už sedela na zemi. Natiahla som sa druhou rukou pre mobil a zdvihla ho.
"Prosím?" profesionálne som sa ozvala. Že aká paníííí ...
"Dobrý tu Angie. Chcela som sa spýtať, či by ste nešli pre obálku za Johnathanom. Súrne to potrebujeme pre tohto mesačné vydanie." Angie je moja šéfka. Je celkom milá
"Dobrý. Jasné. Oblečiem sa a padám z bytu"
"Vďaka, tak vás očakávame." z jej hlasu bolo počuť úľavu. Zložila.
"Toto mi už nerob!" pohrozila som prstom mobilu....
Skočila som do sprchy, umyla tvár a zuby, obliekla si kvietkované legíny s bielou blúzkou, ktorú som si nakreslila a vyrobila ešte doma v Bristole. Obula som si čierne topánky na opätku, ktoré boli vzadu vybíjané. Vlasy som si dala do drdola a všetko dozdoila náramkami, čiernou taškou a čiernymi náušnicami...
Zamkla som byt a vybrala sa na cestu. Prešla som plnými ulicami... Zahla som za roh a uvidela som obrovskú budovu návrhára Josepheho, ktorý je známi svojou eleganciou ajednoduchosťou.Vošla som do budovy a ohlásila sa.
"Bonne journée" pozdravil ma.
"Dobrý" usmiala som sa. "Posiela ma sem..."
"Stop." pozrel sa na mňa hlavou otočenou v bok. "Musím pochváliť tvoj vkus. Je to v skutku facile. Páči sa mi to! Kto to navrhoval?" opýtal a zvedavo a spojil ruky. Bola som mierne šokovaná.
"No. Pravdu povediac ja." cítila som ako sa mi červeň hrnie do tváre.
"Oooo ste veľmi talentovaná dame. Budem rád ak sa sem tam zastavíte a pomôžete mi doladiť niektoré chybičky." vypúlila som oči a prestala dýchať.
"Takže, toto je pre Angie a toto pre vás." v jednej ruke držal obálku a v druhej vizitku.
"Zavolajte." žmurkol na mňa.
"Samozrejme." usmiala som sa a odišla. Celý deň som premýšľala nad tým ako sa mu mohlo páčiť to čo som mala na sebe. Bola to obyčajná blúzka s legínami.
Vyčerpaná som prišla domov, prezliekla som a zaspala... Takto ubiehali týždne až z toho bol mesiac. Stále som niekoho zháňala. Chodila sa Josephom, ktorý bol z mojich návrhov totálne nadšený,
"Bravissima" Hovorieval. Vtedy som si nebola istá či je talian alebo Francúz.
Jedného dňa som zavítala znovu za Josephom. Vošla som do veľkej sály so stovkami ľudí, ktorý tu pracovali od rána do neskorého večera. Spadli mi na zem papiere, keď som uvidela kto sedí na otočnej stoličke a čaká dokým Erika (pomocná krajčírka) začne získavať jeho mieri. Všetci sa otočili mojim smerom
"Moja chyba" krivo som sa usmiala a začala zbierať rozsypané papiere. Na stoličke sedel.. počkať ako sa to volal... Liam. a pri ňom stálo pekné dievča so žiarivým úsmevom a kučeravou hrivou. Držala ho za ruku a hrdo sa na neho usmievala. Na druhej stoličke... dotyčného merala Mary... sedel Harry, ktorý ako ma mal ako prvý vo výhľade.Ostatný sa vyvaľovali na gauči a čakali kým pôjde posledný z nich na radu. Cestou mi ešte spadlo pero, ktoré som rýchlo zdvihla a išla k Sare. Tá ma na starosti dohľad na pracujúcich.
"Čauko. ČO tu robia?" opýtala som sa zvedavo.
"Získavame mieri na kostýmy do ich filmu." usmiala sa na mňa.
"Aha" povedala som zarazene. Oni budú mať film?
"Ten s tou zmrzlinu namiesto ofiny je celkom zlatý nie?" Sara sa zahryzla do pera dívajúc sa naň.
"Sara, zobuď sa. Veď ma frajerku" potriasla som ňou. Nad Zaynom / ten s tou zmrzlinou / sa skláňala blondínka s ružovým melírom. Ten rozkošný blondiačik sa napchával koláčikmi pre hostí. A Harry ma celý čas sledoval. .. aaaa!!! on si práve kusol do pery!!!!.... otočila som sa.
"Dobre postaraj sa o to. Idem prezrieť návrhy." povedala som jej a odišla...Mám v sále 1D?!!!....
Páčila sa aspoň trošičkuuu? :)))
štvrtok 29. augusta 2013
štvrtok 22. augusta 2013
Zatiaľ bez názvu 1.časť
Noooo :D akosi ma to zatiaľ baví. Sadnúť si k svojmu zošitu alebo notebooku s čajíkom :3 alebo jablkovým džúsom. Písať a písať :33 Dúfam to bude každý deň ... to moje písanie :D baví ma to veľmi :) už som zabudla aké je to super. Podička :D aaa neuverite... NAUČILA SOM SA CUP SONG :333 s Miškou a s pohárom od Mc Donalds :OO jaké paničky :DDDD včera na preliezkach som sa asi 10x tresla do hlavy :(( chudák ja :D no ok som žvanil tak čítajte :)) aa ak budete mať čas napíšte komentár aj SEM O:) Budem veľmi vďačná :)))
1.časť
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
Prechádzala som slnečnými ulicami rušného Londýna a myslela len na jediné... I need some coffe!!! ... okolo mňa prechádzali ľudia s mobilami pri uchu, pozerajúc sa do čerstvo vydaných novín a tí čo nemali raňajky doma , jedli cestou. Každý sa niekam ponáhľal. Bristol a Londýn si boli dosť podobný. Dali sa vyznačovať jedným slovom. Tým spoločným. Rušné...
Zvýskla som od radosti, keď som napravo uvidela veľkými písmenami napísané Starbuck. ... áágrr! že sa za mnou ten ujko práve neobzrel... no čo nevidel ešte tešiaceho sa človeka ?! ...
Vošla som dnu a objednala si ľadovú kávu. Sadla som si k oknu a sledovala ďalej ľudí. Dokým dnu nevošla menšia skupinka ľudí. Boli mi povedomí no určite som ich nepoznala osobne. Jeden z nich bol starší ako ostatní. Mohol mať asi 50 rokov a ostatní? tí mali okolo 20. všetci boli v ošiale akonáhle ich uvideli. Sú známi? Alebo som len ja mimo a jediná nevidím malinkých rozkošných Chipmankov, ako ostatní. Nechcela som ich sledovať no bola som mimoriadne zvedavá. Medzi mojím (ne)sledovaním mi čašníčka priniesla moju ľadovú kávu. Sadli si neďaleko mňa. Stále som mala na nich výhľad a bola som rada, že oni nevidia mňa. Vytiahla som svoj skicár a otvorila ho na čistej, nedotknutej a bielej strane. Spravila som pár čiar, niekde to viac obtiahla, trochu dozdobila a vua lá ... na predtým čistej strane sa objavili večerné šaty. Keď som zavrela oči predstavila som si ich červené. Mali hodvábnu sukňu padajúcu po členky. Boli na ramienka zdobené krajkovou stuhou pod prsiami.
"Dokonalé" okamžite som otvorila oči a hľadala hlas dotyčného. Vedľa mňa stálo dievča s dlhými vlasmi a miernymi kučerami. Malo milý úsmev a nebola oveľa staršia odomňa. Na výške jej dodávali topánky na opätkoch. Bola jednoducho no módne oblečená. Vyzerala milo.
"Prepáč, že som sa za tebou tak vplazila no nemohla som odolať pokušeniu pozrieť sa čo kreslíš. Máš talent" usmiala sa. Nevedela som čo povedať. Určite som sa červenala. Tí, ktorých som donedávna tak sledovala sa pozerali mojím smerom a na niečom sa zabávali. Sklonila som hlavu.
"Neber ich vážne. Správajú sa ako deti. Môžem si k tebe prisadnúť?"
"Jasné" usmiala som sa na ňu a posunula sa viac k oknu. Tašku, ktorá bola vedľa mňa som položila na druhú stranu.
"Si odtiaľto? Nevyzeráš, že y si to tu až tak poznala..." zasmiala sa ".. mimochodom som Eleanor, ale hovor mi El. A tvoje meno?" vau. Už dlho som nestretla, tak ukecaného človeka.
"Nie, vážne nie som odtiaľto. Som z Bristolu..." usmiala som sa a odpila si z kávy. "A moje meno je Arriana. No hovor mi Arria."
"Teší ma Arria." poriadne ma objala.
"Aj mňa. Inač kto sú tí chalani, čo sa za tebou stále obzerajú?" bola som strááááášne zvedavá. Zvláštne na mňa pozerala.
"No ten kučeravý sa volá Harry. Drž sa od neho radšej ďalej. Je to riadny uchýl..." zasmiala sa "Ale je s ním sranda."
"Potom. Vedľa neho na ľavo. Volá sa Liam. Je vážne milý a drzí..." pozorne som ju počúvala a snažila sa spracovať mená.
"Ten, čo mu vlasy stoja bez pohnutia... Ver tomu že ani za tornáda, by sa to na jeho hlave nepohlo ... volá sa Zayn." musela som sa zasmiať.
"Vidíš toho rozkošného blondiačika? Je trošku hanblivý no ver tomu nuda s ním nikdy nie je. A ver tomu, že ma strašne dobrý apetít. Volá sa Niall." poriadne som na neho nevidela.
"A vidíš toho, čo si dáva slamky do uší?" s otázkou v očiach sa na mňa dívala.
"Áno, kto je to?" zvedavo som sa spýtala a takmer sa zadrhla, keď som si všimla tie slamky v jeho ušiach a prekrútené oči.
"Neviem či sa mám čím chváliť ale chodím s ním. Je to riadne decko. Volá sa Louis." tuším som práve dopila kávu...
"Prepáč El, ale mám pohovor. Rada som ťa spoznala. Dúfam sa ešte niekedy stretneme.." usmiala som sa na ňu "..a ďakujem , že si mi ich predstavila. Inač kto je ten najstarší?" zvedavo som sa zastavila v obliekaní bundy. El sa zasmiala
"Aj ja som ťa rada spoznala Arria z Bristolu. Ten najstarší sa volá Paul. Je to ich manažér. Sú totiž skupina." začudovane som as na ňu pozrela...
"Volajú sa One Direction." žmurkla na mňa. Pozrela som sa smerom na nich. Zase hľadeli na mňa a El a ten kučeravý mi začal kývať. El zadržala smiech. Zasmiala som sa.
"Tak musím ísť inak to nestihnem."
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)
Čo poviete? :D Je to dobré? :D tak napíšte názor ak budete mať čas :)
1.časť
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
Prechádzala som slnečnými ulicami rušného Londýna a myslela len na jediné... I need some coffe!!! ... okolo mňa prechádzali ľudia s mobilami pri uchu, pozerajúc sa do čerstvo vydaných novín a tí čo nemali raňajky doma , jedli cestou. Každý sa niekam ponáhľal. Bristol a Londýn si boli dosť podobný. Dali sa vyznačovať jedným slovom. Tým spoločným. Rušné...
Zvýskla som od radosti, keď som napravo uvidela veľkými písmenami napísané Starbuck. ... áágrr! že sa za mnou ten ujko práve neobzrel... no čo nevidel ešte tešiaceho sa človeka ?! ...
Vošla som dnu a objednala si ľadovú kávu. Sadla som si k oknu a sledovala ďalej ľudí. Dokým dnu nevošla menšia skupinka ľudí. Boli mi povedomí no určite som ich nepoznala osobne. Jeden z nich bol starší ako ostatní. Mohol mať asi 50 rokov a ostatní? tí mali okolo 20. všetci boli v ošiale akonáhle ich uvideli. Sú známi? Alebo som len ja mimo a jediná nevidím malinkých rozkošných Chipmankov, ako ostatní. Nechcela som ich sledovať no bola som mimoriadne zvedavá. Medzi mojím (ne)sledovaním mi čašníčka priniesla moju ľadovú kávu. Sadli si neďaleko mňa. Stále som mala na nich výhľad a bola som rada, že oni nevidia mňa. Vytiahla som svoj skicár a otvorila ho na čistej, nedotknutej a bielej strane. Spravila som pár čiar, niekde to viac obtiahla, trochu dozdobila a vua lá ... na predtým čistej strane sa objavili večerné šaty. Keď som zavrela oči predstavila som si ich červené. Mali hodvábnu sukňu padajúcu po členky. Boli na ramienka zdobené krajkovou stuhou pod prsiami.
"Dokonalé" okamžite som otvorila oči a hľadala hlas dotyčného. Vedľa mňa stálo dievča s dlhými vlasmi a miernymi kučerami. Malo milý úsmev a nebola oveľa staršia odomňa. Na výške jej dodávali topánky na opätkoch. Bola jednoducho no módne oblečená. Vyzerala milo.
"Prepáč, že som sa za tebou tak vplazila no nemohla som odolať pokušeniu pozrieť sa čo kreslíš. Máš talent" usmiala sa. Nevedela som čo povedať. Určite som sa červenala. Tí, ktorých som donedávna tak sledovala sa pozerali mojím smerom a na niečom sa zabávali. Sklonila som hlavu.
"Neber ich vážne. Správajú sa ako deti. Môžem si k tebe prisadnúť?"
"Jasné" usmiala som sa na ňu a posunula sa viac k oknu. Tašku, ktorá bola vedľa mňa som položila na druhú stranu.
"Si odtiaľto? Nevyzeráš, že y si to tu až tak poznala..." zasmiala sa ".. mimochodom som Eleanor, ale hovor mi El. A tvoje meno?" vau. Už dlho som nestretla, tak ukecaného človeka.
"Nie, vážne nie som odtiaľto. Som z Bristolu..." usmiala som sa a odpila si z kávy. "A moje meno je Arriana. No hovor mi Arria."
"Teší ma Arria." poriadne ma objala.
"Aj mňa. Inač kto sú tí chalani, čo sa za tebou stále obzerajú?" bola som strááááášne zvedavá. Zvláštne na mňa pozerala.
"No ten kučeravý sa volá Harry. Drž sa od neho radšej ďalej. Je to riadny uchýl..." zasmiala sa "Ale je s ním sranda."
"Potom. Vedľa neho na ľavo. Volá sa Liam. Je vážne milý a drzí..." pozorne som ju počúvala a snažila sa spracovať mená.
"Ten, čo mu vlasy stoja bez pohnutia... Ver tomu že ani za tornáda, by sa to na jeho hlave nepohlo ... volá sa Zayn." musela som sa zasmiať.
"Vidíš toho rozkošného blondiačika? Je trošku hanblivý no ver tomu nuda s ním nikdy nie je. A ver tomu, že ma strašne dobrý apetít. Volá sa Niall." poriadne som na neho nevidela.
"A vidíš toho, čo si dáva slamky do uší?" s otázkou v očiach sa na mňa dívala.
"Áno, kto je to?" zvedavo som sa spýtala a takmer sa zadrhla, keď som si všimla tie slamky v jeho ušiach a prekrútené oči.
"Neviem či sa mám čím chváliť ale chodím s ním. Je to riadne decko. Volá sa Louis." tuším som práve dopila kávu...
"Prepáč El, ale mám pohovor. Rada som ťa spoznala. Dúfam sa ešte niekedy stretneme.." usmiala som sa na ňu "..a ďakujem , že si mi ich predstavila. Inač kto je ten najstarší?" zvedavo som sa zastavila v obliekaní bundy. El sa zasmiala
"Aj ja som ťa rada spoznala Arria z Bristolu. Ten najstarší sa volá Paul. Je to ich manažér. Sú totiž skupina." začudovane som as na ňu pozrela...
"Volajú sa One Direction." žmurkla na mňa. Pozrela som sa smerom na nich. Zase hľadeli na mňa a El a ten kučeravý mi začal kývať. El zadržala smiech. Zasmiala som sa.
"Tak musím ísť inak to nestihnem."
"Môžeš ísť. Ale ! Pod podmienkou... chcem tvoje číslo." zasmiala sa. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sa. Išla som na pohovor do jedného časopisu z módou. Zatiaľ ako sekretárka. No aspoň niečo, nie? Vošla som dnu veľkými točivými dverami, vyšla na 8. poschodie a ohlásila sa. Po chvíli ma zavolali dnu. Keď som vyšla von... hádajte, čo... mám nové miesto sekretárky. Navonok som sa usmievala no vnútri som bola celá šťastná z toho že rybka v tom meste začína...Like a Boss ;)
Čo poviete? :D Je to dobré? :D tak napíšte názor ak budete mať čas :)
streda 21. augusta 2013
Promo
Viem dlho som tu nebola. Zanedbala som to. Povedala som si ,že to už nemá cenu no stále ma ťahá vziať pero a papier. Tak :) očividne pokračujem. Nekončím.. no je možné ,že sa tam bude menej objavovať 1D :/ Dúfam vám to nebude veľmi vadiť :/ a dúfam si to niekto aspoň niekto prečíta :) takže tu máte promo k ... ešte netuším ani názov :) skúste mi pomôcť ;)
Človek by si myslel, že dospelí sa bude chovať... dospelo. No toto veľké dieťa nikdy. Smeje sa ako naspeedovaná veverka, skáče do nafukovacieho kruhu, aj keď vie, že sa zasekne... No vždy ,keď sa mu zahľadím do jeho jasno modrých očí som si istá, že vidím šibalstvo, bláznovstvo, nehu a to, že ho milujem.
No je tu jeden "malinký" problém. On to ani netuší...
Vyzerám asi ako normálne dievčatá. Hnedé vlasy, jamky v líciach a čokoládové hnedé oči. Pracujem pre jeho otca, keďže je jeho .. ich manažérom. Som ich stylistka no hlavne návrhárka. Takže ,čo si oblečú je z mojej hlavy. No je strašné, keď niektorý z nich schmatne sveter alá dedko Feri. Naháňam ho po celej budove a kričím na neho.. "Harry!!! snáď nechceš mať na titulke napísané: Styles sa chystá do dôchodku..." vtedy zastane s vygúlenými očami ma sleduje a natiahne ku mne ruku s tým strašným vypelichaným svetrom ... tým sa dostávame k...
"Doparoma!!! Adam ako si mohol niečo také dať na vešiak?!!!!" a je to tu ... zase sa zľakol tak, že ponad hlavu mi preletelo latté našťastie uzavreté a skončí na Jeffreym... Pomalými pohybmi som si pomasírovala spánky a odprevadila sama seba do svojej "kancelárie" čiže najbližšej komore, kde na mňa čumeli pári mopov. Zviezla som sa na zem po dverách a premýšľala ako som sa sem dostala...
Takže, začalo to, keď som mala 19. Moji rodičia konečne uznali, že mám vykročiť vlastnou nohou. Kúpili mi byt na predmestí Londýna s pekným výhľadom. Bol priestorný no zatiaľ plný krabíc. Keďže sú z Bristolu, ostala som tu sama. Sama ako rybka vo veľkom svete...tak sa to hovorí, či? ... moje ciele? Nájsť si prácu, konečne sa vybaliť a neprísť o prácu..
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
To be continued. Zatiaľ len také krátke no vyčkaj času ako husa klasu nie? :D Dúfam sa aspoň tento malinky úbohy kus textu páčil :) ak si to niekto prečíta.. pomôžte mi s názvom pre... toto :D vďaka vopred :)
Človek by si myslel, že dospelí sa bude chovať... dospelo. No toto veľké dieťa nikdy. Smeje sa ako naspeedovaná veverka, skáče do nafukovacieho kruhu, aj keď vie, že sa zasekne... No vždy ,keď sa mu zahľadím do jeho jasno modrých očí som si istá, že vidím šibalstvo, bláznovstvo, nehu a to, že ho milujem.
No je tu jeden "malinký" problém. On to ani netuší...
Vyzerám asi ako normálne dievčatá. Hnedé vlasy, jamky v líciach a čokoládové hnedé oči. Pracujem pre jeho otca, keďže je jeho .. ich manažérom. Som ich stylistka no hlavne návrhárka. Takže ,čo si oblečú je z mojej hlavy. No je strašné, keď niektorý z nich schmatne sveter alá dedko Feri. Naháňam ho po celej budove a kričím na neho.. "Harry!!! snáď nechceš mať na titulke napísané: Styles sa chystá do dôchodku..." vtedy zastane s vygúlenými očami ma sleduje a natiahne ku mne ruku s tým strašným vypelichaným svetrom ... tým sa dostávame k...
"Doparoma!!! Adam ako si mohol niečo také dať na vešiak?!!!!" a je to tu ... zase sa zľakol tak, že ponad hlavu mi preletelo latté našťastie uzavreté a skončí na Jeffreym... Pomalými pohybmi som si pomasírovala spánky a odprevadila sama seba do svojej "kancelárie" čiže najbližšej komore, kde na mňa čumeli pári mopov. Zviezla som sa na zem po dverách a premýšľala ako som sa sem dostala...
Takže, začalo to, keď som mala 19. Moji rodičia konečne uznali, že mám vykročiť vlastnou nohou. Kúpili mi byt na predmestí Londýna s pekným výhľadom. Bol priestorný no zatiaľ plný krabíc. Keďže sú z Bristolu, ostala som tu sama. Sama ako rybka vo veľkom svete...tak sa to hovorí, či? ... moje ciele? Nájsť si prácu, konečne sa vybaliť a neprísť o prácu..
Podišla som k veľkému francúzskemu oknu a pri myšlienkach ako skrášliť svoj nový byt som sa dívala von oknom.
"To zvládneš... to zvládneš" opakovala som si...
To be continued. Zatiaľ len také krátke no vyčkaj času ako husa klasu nie? :D Dúfam sa aspoň tento malinky úbohy kus textu páčil :) ak si to niekto prečíta.. pomôžte mi s názvom pre... toto :D vďaka vopred :)
nedeľa 19. mája 2013
Helemese :DD
Ok baby :D včera som tu celý deň nebola :D mala som súťaž v Bardejove a prišla som až pred druhou. Celé týždne som mala samé tréningy :D á no .. nestíhala som + prímačky :D AAAAAAAAAAAAAAAAA prijali ma na obidve gymnáziá :33 som strašne happy :D čo vy? :D ide niekto tiež na gymnázium? :) prosím napíšte ešte nejaké komentáre ja idem hneď teraz pokračovať v písaní!! :))**
sobota 11. mája 2013
streda 1. mája 2013
The Princess
Prepáčte, prepáčte, prepáčte, skutočne prepáčte :/ :D Vážne som to teraz nestíhala. Preto som pre vás písala. Idem ešte pokračovať aby som čoskoro mohla niečo znovu pridať. Prosím prečítajte si to a komentujte :)) Ďakujem vám, že ste to zatiaľ so mnou ešte vydržali. ;) Tak bežte čítať. :D
- šaty z plesu
- šaty z narodenín
Páčila sa aspoň trochu? :)
Všetko to začalo keď mala 17.
Dokonalá rodinka, dom/hrad, všetko. Až kým neprišiel on. Ten, ktorý jej zmenil
život. Zamilovala sa do neho. On do nej... Lenže.. jej rodičia. Tí ho nechceli
prijať. Jej rodina plná šľachtických predkov. A on.. úbohý rytier vojska
jej otca. Lenže oni sa nevzdali. Bojovali za svoju lásku. Nedali sa nimi
ovplyvniť. Nepočúvali ich. Záležalo im na tom aby boli spolu. Dokým ho jej otec
nevyhnal z hradu. Povedala mu, že ho nenávidí zato čo spravil. Ona prebývala v
svojej komnate veľmi veľa dní. Preplakala ich. Nejedla, nepila.. len nasilu.
Každý deň sa snažila o úsmevy. No s otcom sa nerozprávala. Stále myslela len na
neho.
........
Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu.
........
Prechádzala som v ťažkých bielych šatách. Korzet zaviazaný akoby som v ňom schválne nemohla ani dýchať. Biele topánky s opätkom. Vlasy spustené a dokonale upravené. Všetky oči na mne. Stovky schodov predo mnou. FU.. teraz nesmiem zakopnúť. Takže.. vyrovnať sa. Spevniť celé telo. Ruku položiť na zábradlie a dávať pozor ako pokladať nohu na schod za schodom. Jeden, druhý, tretí, štvrtý,... Už som bola v polke, no moja noha nedávala pozor falošnom pri úsmeve na všetkých vítaných v tomto... hrade. Stúpla som si na šaty a trochu sa pomotala. No ustala som tu. Zatvárila som sa ako - Ha! nikto nič nevidel, že? .. alebo teda výraz - veverička hľadá oriešok. Zišla som dole a uklonila sa im. Otec vyhlásil aby sa všetci išli zabávať. Stála som tam rukou som si prechádzala po rameni z chladu.
"Smiem prosiť, princezná?" zachechtala som sa. Predo
mnou sa klaňal mladý princ zo susedného kráľovstva. Mohol mať asi 13. Jeho
výška bola nízka. No bol milý a zábavný. Podala som mu ruku.
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....
....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú. Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...
"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku.
Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD ) Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad.
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre.
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc.
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela.
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku.
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku.
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma ..
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu.
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu.
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou.
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom.
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla. Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty.
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore.
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme.
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....
.......
Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske.
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
"Budem mi cťou, princ." obidvaja sme sa zasmiali....
....
Po tanci sme sa všetci usadili k stolu. Sedela som po boku môjho otca a z jeho druhého boku vykúkala moja matka. Zhrbene som si sadla a dívala sa okolo.
"Zaria! vyrovnaj sa" povedal potichšie no prísne otec. Prevrátila som očami a vyrovnala sa.
"A neprevracaj očami!" vzdychla som si.
"Je tu niečo, čo aj môžem?!" hundrala som si sama pre seba. Celú večeru som správala slušne. Ako chceli. Celý čas odkedy.. odkedy "odišiel" sme sa s otcom normálne neporozprávali. Stále sme sa naťahovali a on mi stále ako vždy rozkazoval. Všetci sa postavili, uklonili. Potom my. To isté. Celá časť hradu bola plná smiechu, tancovania. Len ja. Ja som sedela na svojom mieste vedľa otca. Dívala som sa ako sa všetci smejú. Ako tancujú.. Do hlavy mi prišla spomienka...
"Počkaj tu máš ešte lupeň" natiahol sa rukou a z vlasov mi jemne vytiahol ružovkastý lupienok z kvitnúcej čerešne. Usmieval sa tak dokonalo. Zdvihla som ruku a prešla mu po jeho blonďavých vlasoch. Zahryzla som si do pery. On sa priblížil. Priložil svoje pery na tie moje. V najkrajšom bozku.
Prešla som si po perách. Akoby som to práve cítila. Akoby ma teraz pobozkal. Horeli...
"Zaria. Toto je princ Harold. Je z kráľovstva 7 hôr" (inšpirácia by Shrek :DD ) Postavila som sa znovu úctivo poklonila. Falošný úsmev... Nevyzeral zle. Kučeravé vlasy, zelené oči, jamky v lícach a oblečený vo večernej róbe.
"Teší ma princezná" vzal si do dlane moju ruku a pobozkal ju na jej vrch.
"Zaria. Toto je tvoj budúci ženích." oči mi takmer vybehli z jamiek. Ako mohol... bolo to ako bodnutie tisíckami nožov priamo do chrbta.
"Otec!! Vždy budem milovať len jedného!!!" skríkla som. Niektorí prestali tancovať a pozorne nás sledovali.
"Ako si mohol!!!" z očí mi vytrieskli slzy. Zdvihla som si šaty a utekala. Utekala som preč. Zahla som do v ľavo, bežala rovno cez drevené dvere vedúce z kuchyne som vybehla von. Začalo som zúfalo plakať. Jedným trhom som si roztrhla šnurovanie na korzete. Konečne som sa nadýchla. Začala som utekať do stajne. Podišla som k môjmu koňovi. Lee Diamond, bolo jeho meno. Nasadla som na neho. Vlasy mi viali rýchlosťou. Bez prestania sme utekali z kráľovstva. Bola tmavá noc. Na oblohe svietil mesiac....
Už, už svitalo, keď sme dorazili do vzdialenej dediny. Unavená, hladná. Aj Lee bol. Bolo to na ňom vidno. Išiel pomaly. Prechádzajúci v dedine na nás hľadeli bez prestania.
Zliezla som z koňa a išla k najbližšiemu hostinci. Rýchlo som si skryla korunku. Ubytovala som sa a pre Leeho som vzala jablko.
"Lee. My to zvládneme" hladila som ho a kŕmila...
...
Večer som sedela pri okne a dívala sa von z okna. V ruke som zvierala náhrdelník od mojej matky.
"Ľúbim ťa mami, oci." povedala som so slzami v očiach. Ľahla som si do postele. Vtom ma napadlo.. čo asi práve robí moja láska. Kde asi je?... Ľúbi ma ešte? .. s týmito otázkami som pomaly zaspala...
Ráno ma zobudil kohút, ktorý kikiríkal ako zmyslov zbavený. Poriadne som sa ponaťahovala. Vyliezla som z postele a podišla k bedni pri posteli. Otvorila som ju. V nej boli obyčajné šaty, obyčajných žien. Bez váhania som si ich obliekla. Poskladala som šaty a korunku vložila medzi ne. Uložila som ich do plátenej tašky, ktorú som skryla pod vankúš. Zbehla som dole, dala raňajky Leemu a naraňajkovala sa.
Prechádzala som sa a dúfala že späť nejako trafím. Obzerali sa.. no vôbec netušili kto som. A mne sa to páčilo. Po prvý krát sa všetko netočilo okolo mňa. Znovu som premýšľala nad tým čo večer. No z môjho premýšľania ma vytrhla žena stredného veku. Odetá v šatách obyčajného obyvateľa tejto dediny. Vlasy mala na každú stranu a krivý nos. Naliehavý pohľad.
„Slečna.. potrebujeme výpomoc v našej krčme...“ krčme? Tam som ešte nepracovala. Síce ja som vôbec nepracovala. Otec bol zato, že princezná má panovať a nie pracovať....
„Nebojte. Budete len roznášať pitie a jedlo.“ Usmiala sa. To odbilo tú strašlivú masku z jej tváre.
„T-t-ak fajn“ váhala som. Schmatla ma za ruku . Vošli sme dnu. Všade bolo plno. V rohu boli privoňaní alkoholom. Ďalej od nich sa asi štyria muži väčšej váhy napchávali kuracími nožičkami. Ešte viac od nich sedeli muži, ktorí sa len rozprávali a sem tam niečo popíjali no bolo tu plno. Už som sa nečudovala, že tak narýchlo potrebujú výpomoc.
„Moje meno je Sophia.“ Znovu sa usmiala a hodila do mňa kus látky. Nečujne som naň hľadela.
„To je zástera. Opášeš si ju okolo pasu.“ Zasmiala sa. Och jasné. To mávajú aj naše kuchárky v hrade. Zaviazala som si ju a ďalej Sophiu nasledovala. Zašli sme až k pultíku.
„Tak toto je Joe. Joe toto je .....“ zadívala sa na mňa. Ešte stále som jej nepovedala svoje meno. Mala by som jej ho povedať? Alebo sa zahrať na niekoho úplne iného a prezradiť mu cudzie meno?
„Katie. Som Katie.“ Podala som mu zdvorilo ruku.
„Dobre takže. Joe ti bude dávať veci na túto tácku a ty ju budeš odnášať. Jasné?“
„Úplne, vážne, jasné.“ Usmiala som sa.
„Tak držím palce“ zasmiala sa a odišla. Pozrela som sa na Joa
„Neboj to zvládneš“ usmial sa a na tácku mi položil 6 pív.
„Tam v rohu. Buď opatrná“ prikývla som vzala tácku. Bála som sa, že ju vytrasiem. Došla som k cieľu a poukladala som pred nich pivo. Hneď som sa otočila a mierila späť... Takto to išlo celý deň. Unavená a nezvyknutá na prácu no odhodlaná im ešte pomôcť som šla domov. Stmievalo sa. Krásna noc. Začula som hlasy. Jeden z nich... bol mi povedomý. Hladil ma. Ale kde?... Otočila som sa. Pri hostinci stáli dvaja muži. Jedného som poznala. Bol to Harry. No druhému som do tváre ani nevidela. Stál ku mne chrbtom. Moje nohy.. chceli ísť k nim. Ale prečo?.. otvorili sa dvere hostinca. V svetle sálajúceho z neho osvetľovalo druhého muža. Bol o trochu nižší ako Harry. No mal blond vlasy a jeho smiech.. rozpoznala by som ho všade. Nohy sa mi podlamovali, dych zastavil a srdce zrýchlilo. Keď som sa už chcela vybrať k nemu... vošiel dnu. Stála som tam ako oparená. V tom prišiel Harry.
„Princezná Zaria.. čo tu... čo tu robíte?“ díval sa mi priamo do očí. Krivo som sa na neho pozrela
„Čo by som... Harry povedz mi kto bol ten muž stojací pred chvíľkou pri tebe.“ Naliehala som. Harry premýšľal či mi to má povedať. Vzdychol si
„Poďte... a sadnite si..“ prikývla som a sadla si na lavičku vedľa neho.
„Takže chcete vedieť kto to bol... tak fajn.... Jedného dňa, keď som prechádzal hradbami nášho kráľovstva.. uvidel som vonku zroneného muža môjho veku. Môj otec ho privítal s otvorenou náručou. Hovoril, že je len potulný... no keď sme sa stali dobrými priateľmi... povedal mi, že v ten deň ako sem prišiel. Nebol len potulný. Bol rytier z vášho kráľovstva. Vraj sa zamiloval do nádhernej princeznej. A tak ho vyhnali. Celú cestu vraj len prežíval a myslel na princeznú. Chcel sa otočiť a vrátiť sa za ňou. No hovoril, že si zaslúžite viac ako obyčajného rytiera.. tak tam poslal mňa. Aby som žiadal vašu ruku princezná. Keď sa dozvedel, že ste ma odmietla. A vypovedala, že chcete len jedného ktorého skutočne miluješ.. slzy. Tie mal na tvári... No bojí sa o vás princezná. Vie, že ste utiekli. Chce vás hľadať. Aj vás hľadá.. preto je práve tu... Vážne vás miluje, princezná“ povzbudivo mi stisol ruku.
Takže ma predsa stále miluje. Hľadá ma ..
„Princ Harry. Som vďačná za všetko.“ Usmiala som sa. Slzy mi tiekli po tvári.
„Choďte sa vyspať.. Zajtra možno uvidíte svojho milovaného“ usmial sa. Prikývla som a postavila sa. Už som bola otočená k nemu chrbtom, prichystaná na odchod
„Harry, chcela by som vás pozvať na ples.“ Usmiala som sa od ucha k uchu.
„Budem tam, princezná“ poklonili sme sa. Odišla som späť. Lee si ležal, tak som ho iba pohladila a vošla dnu. Vybehla som do izby. Sadla som si k oknu.
„Ďakujem ti Bože, ďakujem“ šťastná som zo seba radostne vydrala a sadla si na posteľ. Skontrolovala som či je všetko na svojom mieste. Bolo.. Korunka stále zabalená v šatách a šaty v platenej taške. Prikryla som sa. Zaspala som...
Slnečné lúče ma zobudili. Vyskočila som z postele, umyla si tvár, zobrala veci spod vankúša a vybehla k Leemu.
„Tak ideme sa prebehnúť“ veci som dala do vačku na jeho sedle a vyskočila na neho. Najprv som cválala aby som nevystrašila mešťanov. No potom som sa napriek toľkým ľuďom rozbehla. Išla som až do neďalekého lesa. Bolo tam krásne. Slnko cez listy svietilo a všetkému dodávalo na kráse kvety, stromy a malé huby. „HIO!“ skričala som a Diamond sa ešte viac rozbehol. Bolo to super. Vlasy mi viali vedľa hlavy a cítila som sa tak voľná. Pocit, že ma nikto v okolí nespoznáva. Dobrý deň, moje meno je Katie... Zasmiala som sa. Zrazu sa spoza stromov vynoril ďalší kôň s jazdcom. Tesne pred ním som zastala.
„Dávaj pozor!“ prehrabla som si vlasy a pozrela na dotyčného.
„Za...Zaria?“ Mal slzy na krajíčku. Tie známe modré oči, blond vlasy.. Bol to on.
„Niall.“ Stisla som sedlo. Zliezol dolu z koňa a podišiel ku mne. Natiahol ruky
„Poď dole“ a zniesol ma z Leeho. Postavil si ma oproti sebe
„SI blázon. Ako si mohla len tak ujsť. Tvoji rodičia sa o teba neskutočne boja.“
„Nemali... nemali ma mať chuť vydávať“ Niall sa zasmial.
„Och. Ako si mi len chýbala. Bál som sa, že už nikdy sa ti nepozriem do tých krásnych očí, tváre...“ Prerušila som ho. Bolo to príliš dlhé rozdelenie. Schytila som ho za zátylok a pritiahla k perám. Postavila sa na špičky a pobozkala ho. Hneď ma chytil za pás. Keď sme sa odtiahli..dúfala som, že toto nie je len sen..
„Prečo neotváraš oči?“ zasmial sa
„Áá nie je to sen“ poskočila som. On ma vzal do náručia a zatočil sa so mnou.
„Tak... Zaria.. mala by si ísť domov.“ Pohladil ma po líci.
„Nie. Ja ťa už nechcem stratiť“ Chytil ma za dlane
„Nestratíš. Budeme o to bojovať. Aby sme mohli byť spolu“ usmial sa a znovu ma pobozkal. Pomohol mi vysadnúť na koňa a on sám vysadol na svojho.....
Prechádzali sme bránami hradu.. Pozrela som sa na Nialla. Perami naznačil „všetko bude v poriadku..“ verila som mu...
Zosadli sme z koňov a vošli dnu. Išli sme rovno za kráľom. Mojím otcom.
„Preboha dcérka čo to máš na sebe“ pribehla ku mne mama
„A ako to vyzeráš..“ zhíkla. Otec sa postavil. Myslela som, že bude naštvaný no namiesto toho ma medvedím objatím privítal.
„Otec.. Ja ho milujem.“ Podišla som k Niallovi a chytila som pevne za ruku.
„Pane aj ja ju.“ Preplietol si so mnou prsty.
Čo sa dialo potom? Niektorí by povedali, že ho odsúdili na smrť kvôli tomu, že si začal s princeznou.. Iný zase, že ma vyženú z hradu spolu s ním. No pravda je iná. Otec vyhlásil ak sa tak skutočne veľmi milujeme ako hovoríme tak budíš. Poznal ho dlho.. Niall bol vždy dobrý rytier. Obetavý, slušný, milý.. mal všetky vlastnosti budúceho vládcu a vládcu môjho srdca. Skutočne som ho milovala. Už od prvej chvíle čo som ho uvidela na našom dvore.
Prešlo pár dní a otec sa rozhodol... Rozhodol sa, že ho medzi nás príjme.
Prišiel ples na ktorí boli pozvaný takmer všetci na koho by ste si spomenuli. Mala som modré šaty a znovu rozpustené vlasy no niektoré z vrchu zopnuté. Modré lodičky a náhrdelník na krku hodný princeznej. Bol to dar od otca na narodeniny. Tancovala som v strede časti hradu určenej na tancovanie, plesy, báli s mojím princom... keď otec všetkých poprosil aby prestali tancovať a počúvali jeho. Vyhlásil svadbu mňa a Nialla. Usmievali sme sa na otca. Boli sme šťastný....
.......
Kráľ dal Zarii a Niallovi po svadbe kráľovstvo. Bolo veľké, hojné. Po pár rokoch po hradbách ich kráľovstva behali detské nožičky. Ich syn a dcéry. Syn bol čistý otec. A dcéry boli podobné mame. No mali niečo z otca. Verili, že ich deti budú jedného dňa dobrými panovníkmi. A vedeli, že oni dvaja nebudú stáť bokom ich láske.
Deti sa hrali v svojej komnate. Ich rodičia na nich pyšne hľadeli. Teraz boli skutočne a nevyslovene šťastný. Láska z nich sálala. Tí dvaja boli pre seba ako stvorený. Pobozkal ju. Stále akoby prvý krát. Ohňostroje, motýliky...
- šaty z plesu
- šaty z narodenínPáčila sa aspoň trochu? :)
pondelok 8. apríla 2013
Hate 2.časť
Čaukó babuľky :P ďakujem za komentáre :3 keďže mám teraz zaracha :D tak budem častejšie písať takže sa budem snažiť aj častejšie pridávať :D prímačky 13.steho a 16.steho :D kto má tiež ? :P
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......
„No?“ pozrela som sa na neho
„S chalanmi odchádzame na turné... Na 4 mesiace do Austrálie. No nechcem aby si tu ostala. Teraz, keď si ležala v nemocnici ťa tu nenechám samú...“ čo ?! 4?
„Oni mi ťa iba kradnú! Už so mnou nie si tak často ako kedysi!! A ja tu mám Emily. I tak väčšinu času trávim s ňou“ moja reakcia sa dala čakať. Tí chalani mi ho iba kradnú! Kedysi sme chodili na túry, učila som ho ako správne behať, chodili sme na piknik a s spolu Em na výlety. Neznesiem ich! Neznesiem One Direction! Pravdou je že proti nim nič nemám ako v rámci hudby. Ich hudba je fajn no môjho ocka mi nebudú kradnúť!
„Lili! Mám len veľa práce. A nenechám ťa tu! Ideš s nami! Odlietame zajtra poobede tak sa zbaľ!“ hovoril nahnevane
„Ale oci!!“
„Žiadne ale!“ skričal.
„Dovoľ aby išla so mnou Em. Nebudem tam mať čo robiť!“ hodila som na neho psie oči.
„Prosím!“
„Tak dobre!“ povolil mi to a ja som ho objala. Vybehla som hore do izby aby som to mohla povedať Emily. Zavrela som dvere od mojej honosnej izby a sadla si na huňatý koberec. Vytiahla mobil a vytočila Emiline číslo.
„Emily?“
„Ahoj Lili.“
„Musím ti niečo povedať.“
„Mám sa báť?“ zasmiala som sa
„Trochu...“
„No hovor“
„Ocko ide na turné s tými chalanmi...“
„Tými čo tak nemusíš? ...“
„Bingo... no a chce aby som išla aj ja“
„Čo? A ja tu budem sama?“ bolo počuť že zosmutnela
„No ale chcem aby si išla s nami...“
„Wuhuuu ! a môžem nebudem prekážať?“
„Prepáč? Ja s tými chalanmi neprehovorím ani slovo!“
„Jupiii! Ideme do .... Kam to vôbec ideme?“
„Do Austrálie“
„Waaa mi ideme do Austrálie“ rozprávali sme si kým mi nedošlo, že sa ešte musím zbaliť. Zložila som a vytiahla kufre. Nahádzala so tam ¾ šatníka. Horko ťažko som ich zavrela a unavená si ľahla do postele. Hneď som zaspala.... V strede večera som sa zobudila. Znovu ma strašne bolela hlava. Zišla som dole do kuchyne s cieľom nájsť niečo na hlavu. Zrazu som sa o niečo potkla a spadla na niečo po okrajoch tvrdé a v strede mäkké. Vydýchla som si a postavila sa. Nechcela som zapínať svetlo a tak som s prižmúrenými očami prezrela ceduľku na kufri.
„Harry Styles...“ prečítala som. To sa mi len zdá!! Dúfam tu má len kufre a nie svoju maličkosť!
„Ahoj“ pozdravil ma. Zľakla som sa a zamávala rukami.
„Si normálny?!“ hovorila som tichým nahnevaným hlasom.
„Nie...“ a vošiel do kuchyne. Hej tam tom chcela ísť ja! Rýchlo som ho obehla a natiahla sa do poličky. Vytiahla som paralen.
„Bolí ťa hlava?“ aj v tme som videla jeho zmetený výraz.
„ČO ťa do toho.“ Povedala som čo najviac arogantne a zapila tabletku. Už som chcela odísť, keď ma ten idiot chytil za ruku a potiahol späť
„Nemusíš byť taká odmeraná“ díval sa mi do očí
„Vieš čo radšej mi povedz prečo si tu?“ hovorila som nahnevane.
„Aby sme to všetko stihli Paul nás ubytoval vo svojich teda vašich hosťovských izbách.“ Trhla som rukou aby mi ju pustil. Ruka padla vedľa môjho tela.
„Tak tie kufre daj nabok lebo sa na nich niekto prizabije...“ pri odchode som ho drgla do ramena a vyšla hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Čakala som kým tabletka zaberie a rozmýšľala aký to je idiot...
Bum! Buchlo niečo zdola a ja som sa prudko posadila. Hľadela som ako vyoraná myš okolo seba. Zrazu sa rozleteli aj moje dvere a v nich stál.... ocko...
„Lili! Vstávaj! Ma si už byť dávno hore! Máme ísť ešte pre Emily a ty tu vyspávaš?! ČO keby som si teraz aj ja išiel ľahnúť?“ zavčas rána je môj otec podráždený .... čo vyviedli? Typujem že nasypali múku do jeho kávy alebo niečo podobné....Hľadela som na neho a len sledovala ako sa mu hýbu pery. Počula som len bla bla bla blaaaa blabala bla bla.....
„Počúvaš ma vôbec?!“ nemo som prikývla a radšej si to namierila do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vyšla von. Podišla som k skrini.
„Ehm Ehm!“ zakašľal niekto za mnou práve, keď som s rozviazávala župan. Hneď som ho zaviazala a otočila sa.
„Čo tu chceš?! To je moja izba! Bye!“ tlačila som ho k dverám.
„Tvoj otec ma poslal aby som ti povedal, že si máš pohnúť.“ Otočil sa tesne pred dverami ku mne.
„Ďakujem za odkaz môžeš ísť!“ vyhodila som ho za dvere a práve keď sa chystal niečo povedať som tresla dverami.
„AU!“ bolo počuť z druhej strany. Otvorila som ich. Harry ležal na zemi a šúchal si nos
„Prepáč“ povedala som ironicky so smiechom a zavrela dvere. Pre istotu som zamkla aby mi sem „náhodou“ znovu nevbehol. Prezliekla som sa do letných šiat a zobrala si tašku. Zišla som dole.... Harry mal na tvári ľad.... chudák to som ho až tak buchla?....Tak mu treba! .... ale bolelo ho to, mohla som mu ublížiť..... viac ako on tebe ubližuje sa to už nedá.....Obielka som si čierne tričko s podtlačou a červené nohavice. Pozrela som sa do mobilu a rýchlo zapla gombík na nohaviciach. Rýchlo som si zaviazala čierne topánky na opätku. Zobrala som si cestovnú tašku spolu s kabelou a utekala dole. Všetci nervózne pochodovali a stáli pri svojich veciach.
„No že sme sa dočkali“ zahundral Niall a zobral si svoje veci. Vyplazila som im jazyk a obliekla si kabát. Zobrala som si svoje kufre a snažila sa ich všetky vyniesť naraz.
„Počkaj zoberiem ti jeden“ povedal ocko a zobral mi ho. Neviem ako ale dali sme ich všetky do kufru auta. Sadla som si a hľadela von oknom na cestu. Keď sme zastali pred jej domom práve zatvárala dvere a lúčia sa s rodičmi. Ocko vystúpil a napchal jej veci do kufra. Všetci sa potlačili aby si mohla k nám sadnúť, keďže na druhej strane už bolo všetko plné. Bola som úplne natlačená na dverách a Harry zase na mne. Modlila som sa aby sme rýchlo zastali na letisku a ja som nemusela cítiť jeho dych na mojom krku.... proste jeho.... Pri každej zákrute som bola nacapená na okne a on na mne. Vytáčalo ma to a práve, keď som mu niečo chcela povedať zastavili sme a ja som okamžite vystúpila. Poriadne som sa nadýchla a vytiahla svoje veci.
„Tak čo? Aká bola noc s One Direction?“ opýtala sa s úškrnom
„Buď ticho“ zasmiala som sa a buchla do nej. Sadli sme si svoje miesta v lietadle. Našťastie som sedela pri Emily a nie jedným z nich. Nasadila som si slúchadlá a čakala kedy pristaneme. Keď so msa konečne dočkala obzerala som sa po okolí. Je to tu nádherné......
„Aký bol let srdiečko?“ opýtal sa ma ocko
„Fajn“ stále som bola mierne nahnevaná za to, že musím ísť s nimi no šťastná za to kde som a že tu je aj Em.
„Je to tu nádherne“ objala som ho.
„Dobre tak poďme do hotela...“ prikývla som a vyzdvihla si svoju batožinu. S dvoma taxíkmi sme zastali pred obrovským, nádherným hotelom. Dívala som sa spoza okna až na vrchol budovy.
„Lili musím ti niečo povedať.“ Pozeral sa na TV......
„No?“ pozrela som sa na neho
„S chalanmi odchádzame na turné... Na 4 mesiace do Austrálie. No nechcem aby si tu ostala. Teraz, keď si ležala v nemocnici ťa tu nenechám samú...“ čo ?! 4?
„Oni mi ťa iba kradnú! Už so mnou nie si tak často ako kedysi!! A ja tu mám Emily. I tak väčšinu času trávim s ňou“ moja reakcia sa dala čakať. Tí chalani mi ho iba kradnú! Kedysi sme chodili na túry, učila som ho ako správne behať, chodili sme na piknik a s spolu Em na výlety. Neznesiem ich! Neznesiem One Direction! Pravdou je že proti nim nič nemám ako v rámci hudby. Ich hudba je fajn no môjho ocka mi nebudú kradnúť!
„Lili! Mám len veľa práce. A nenechám ťa tu! Ideš s nami! Odlietame zajtra poobede tak sa zbaľ!“ hovoril nahnevane
„Ale oci!!“
„Žiadne ale!“ skričal.
„Dovoľ aby išla so mnou Em. Nebudem tam mať čo robiť!“ hodila som na neho psie oči.
„Prosím!“
„Tak dobre!“ povolil mi to a ja som ho objala. Vybehla som hore do izby aby som to mohla povedať Emily. Zavrela som dvere od mojej honosnej izby a sadla si na huňatý koberec. Vytiahla mobil a vytočila Emiline číslo.
„Emily?“
„Ahoj Lili.“
„Musím ti niečo povedať.“
„Mám sa báť?“ zasmiala som sa
„Trochu...“
„No hovor“
„Ocko ide na turné s tými chalanmi...“
„Tými čo tak nemusíš? ...“
„Bingo... no a chce aby som išla aj ja“
„Čo? A ja tu budem sama?“ bolo počuť že zosmutnela
„No ale chcem aby si išla s nami...“
„Wuhuuu ! a môžem nebudem prekážať?“
„Prepáč? Ja s tými chalanmi neprehovorím ani slovo!“
„Jupiii! Ideme do .... Kam to vôbec ideme?“
„Do Austrálie“
„Waaa mi ideme do Austrálie“ rozprávali sme si kým mi nedošlo, že sa ešte musím zbaliť. Zložila som a vytiahla kufre. Nahádzala so tam ¾ šatníka. Horko ťažko som ich zavrela a unavená si ľahla do postele. Hneď som zaspala.... V strede večera som sa zobudila. Znovu ma strašne bolela hlava. Zišla som dole do kuchyne s cieľom nájsť niečo na hlavu. Zrazu som sa o niečo potkla a spadla na niečo po okrajoch tvrdé a v strede mäkké. Vydýchla som si a postavila sa. Nechcela som zapínať svetlo a tak som s prižmúrenými očami prezrela ceduľku na kufri.
„Harry Styles...“ prečítala som. To sa mi len zdá!! Dúfam tu má len kufre a nie svoju maličkosť!
„Ahoj“ pozdravil ma. Zľakla som sa a zamávala rukami.
„Si normálny?!“ hovorila som tichým nahnevaným hlasom.
„Nie...“ a vošiel do kuchyne. Hej tam tom chcela ísť ja! Rýchlo som ho obehla a natiahla sa do poličky. Vytiahla som paralen.
„Bolí ťa hlava?“ aj v tme som videla jeho zmetený výraz.
„ČO ťa do toho.“ Povedala som čo najviac arogantne a zapila tabletku. Už som chcela odísť, keď ma ten idiot chytil za ruku a potiahol späť
„Nemusíš byť taká odmeraná“ díval sa mi do očí
„Vieš čo radšej mi povedz prečo si tu?“ hovorila som nahnevane.
„Aby sme to všetko stihli Paul nás ubytoval vo svojich teda vašich hosťovských izbách.“ Trhla som rukou aby mi ju pustil. Ruka padla vedľa môjho tela.
„Tak tie kufre daj nabok lebo sa na nich niekto prizabije...“ pri odchode som ho drgla do ramena a vyšla hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala do stropu. Čakala som kým tabletka zaberie a rozmýšľala aký to je idiot...
Bum! Buchlo niečo zdola a ja som sa prudko posadila. Hľadela som ako vyoraná myš okolo seba. Zrazu sa rozleteli aj moje dvere a v nich stál.... ocko...
„Lili! Vstávaj! Ma si už byť dávno hore! Máme ísť ešte pre Emily a ty tu vyspávaš?! ČO keby som si teraz aj ja išiel ľahnúť?“ zavčas rána je môj otec podráždený .... čo vyviedli? Typujem že nasypali múku do jeho kávy alebo niečo podobné....Hľadela som na neho a len sledovala ako sa mu hýbu pery. Počula som len bla bla bla blaaaa blabala bla bla.....
„Počúvaš ma vôbec?!“ nemo som prikývla a radšej si to namierila do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vyšla von. Podišla som k skrini.
„Ehm Ehm!“ zakašľal niekto za mnou práve, keď som s rozviazávala župan. Hneď som ho zaviazala a otočila sa.
„Čo tu chceš?! To je moja izba! Bye!“ tlačila som ho k dverám.
„Tvoj otec ma poslal aby som ti povedal, že si máš pohnúť.“ Otočil sa tesne pred dverami ku mne.
„Ďakujem za odkaz môžeš ísť!“ vyhodila som ho za dvere a práve keď sa chystal niečo povedať som tresla dverami.
„AU!“ bolo počuť z druhej strany. Otvorila som ich. Harry ležal na zemi a šúchal si nos
„Prepáč“ povedala som ironicky so smiechom a zavrela dvere. Pre istotu som zamkla aby mi sem „náhodou“ znovu nevbehol. Prezliekla som sa do letných šiat a zobrala si tašku. Zišla som dole.... Harry mal na tvári ľad.... chudák to som ho až tak buchla?....Tak mu treba! .... ale bolelo ho to, mohla som mu ublížiť..... viac ako on tebe ubližuje sa to už nedá.....Obielka som si čierne tričko s podtlačou a červené nohavice. Pozrela som sa do mobilu a rýchlo zapla gombík na nohaviciach. Rýchlo som si zaviazala čierne topánky na opätku. Zobrala som si cestovnú tašku spolu s kabelou a utekala dole. Všetci nervózne pochodovali a stáli pri svojich veciach.
„No že sme sa dočkali“ zahundral Niall a zobral si svoje veci. Vyplazila som im jazyk a obliekla si kabát. Zobrala som si svoje kufre a snažila sa ich všetky vyniesť naraz.
„Počkaj zoberiem ti jeden“ povedal ocko a zobral mi ho. Neviem ako ale dali sme ich všetky do kufru auta. Sadla som si a hľadela von oknom na cestu. Keď sme zastali pred jej domom práve zatvárala dvere a lúčia sa s rodičmi. Ocko vystúpil a napchal jej veci do kufra. Všetci sa potlačili aby si mohla k nám sadnúť, keďže na druhej strane už bolo všetko plné. Bola som úplne natlačená na dverách a Harry zase na mne. Modlila som sa aby sme rýchlo zastali na letisku a ja som nemusela cítiť jeho dych na mojom krku.... proste jeho.... Pri každej zákrute som bola nacapená na okne a on na mne. Vytáčalo ma to a práve, keď som mu niečo chcela povedať zastavili sme a ja som okamžite vystúpila. Poriadne som sa nadýchla a vytiahla svoje veci.
„Tak čo? Aká bola noc s One Direction?“ opýtala sa s úškrnom
„Buď ticho“ zasmiala som sa a buchla do nej. Sadli sme si svoje miesta v lietadle. Našťastie som sedela pri Emily a nie jedným z nich. Nasadila som si slúchadlá a čakala kedy pristaneme. Keď so msa konečne dočkala obzerala som sa po okolí. Je to tu nádherné......
„Aký bol let srdiečko?“ opýtal sa ma ocko
„Fajn“ stále som bola mierne nahnevaná za to, že musím ísť s nimi no šťastná za to kde som a že tu je aj Em.
„Je to tu nádherne“ objala som ho.
„Dobre tak poďme do hotela...“ prikývla som a vyzdvihla si svoju batožinu. S dvoma taxíkmi sme zastali pred obrovským, nádherným hotelom. Dívala som sa spoza okna až na vrchol budovy.
Nemohla som sa dočkať ako to vyzerá zvnútra. Obsluha stojacia vonku nám zobrala kufre a odniesli do pripravených izieb.
„Tak dievčatá oznamujem vám, že máme izby na najvyššom poschodí, kde nikto nebude otravovať...Každý máte vlastné izby...“ ocko podal nám kľúče od našich izieb a každý sa rozbehol do svojej izby.
„Lili!“ zakričal na mňa ocko. Zastala som a otočila sa za ním
„Áno?“ usmiala som sa
„Zla správa pre teba.... máme spolu spoločenskú miestnosť a kuchyňu...“ vyvalila som na neho oči. Tak to budem tráviť viac času v izbe.... otočila som sa a išla výťahom hore. Vošla som do spoločenskej miestnosti, kde sedeli všetci. Em sa s nimi bavila a smiala. Pochytila ma žiarlivosť... Prevrátila som očami a vošla do svojej izby. Otvorila som oči od krásy. Cez okno som mala výhľad na Sydney Operu. Bolo to nádherné. Kufre mi ležali pri posteli. Otvorila som ich a postupne si ukladala veci do šatníku.
Bola som zvedavá čo je v dverách vedľa šatníku. Nedočkavo som ich otvorila. Sánka mi padla až k zemi, keď som uvidela tú nádhernú kúpeľňu.
Na stene viselo zrkadlo. Veľký sprchový kút a neďaleko
od neho bola vaňa. Chodila som po kúpeľni s otvorenými ústami. Neviem
prečo no páčila sa mi. Bola väčšia a luxusnejšia ako u mňa doma.
„Lili? Lili!“ niekto vošiel do mojej izby a volal moje meno. Vyšla som z kúpeľne a uvidela Zayna.
„Ideme do štúdia ideš aj ty?“ opýtal sa opatrne akoby sa bál, že ho udriem alebo niečo podobné.
„Nie vďaka“ krivo som sa usmiala a vyšla popri ňom z izby. Vošla som do kuchyne a vytiahla si z chladničky džús. Sadla som si do obývačky a dívala do stropu.
„Dobre tak mi ideme“ zakričali od dverí chalani.
„Maj sa zlatko. Daj si pozor“ odkričal mi ocko a už som začula len zabuchnutie dverí. Počkať! Ja som tu ostala sama? Kde je Emily? Jasné išla s nimi....
Vzdychla som si a odišla do svojej nádhernej kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a vošla o sprchy.
Potrebovala som odplaviť všetky myšlienky. Ok. Toto zvládnem. Nenechám sa rozhádzať chalanmi. A už vôbec nie Harrym....
Páčila sa? :) minimálne 4 komentáre O:) pohnite ;) :D
„Lili? Lili!“ niekto vošiel do mojej izby a volal moje meno. Vyšla som z kúpeľne a uvidela Zayna.
„Ideme do štúdia ideš aj ty?“ opýtal sa opatrne akoby sa bál, že ho udriem alebo niečo podobné.
„Nie vďaka“ krivo som sa usmiala a vyšla popri ňom z izby. Vošla som do kuchyne a vytiahla si z chladničky džús. Sadla som si do obývačky a dívala do stropu.
„Dobre tak mi ideme“ zakričali od dverí chalani.
„Maj sa zlatko. Daj si pozor“ odkričal mi ocko a už som začula len zabuchnutie dverí. Počkať! Ja som tu ostala sama? Kde je Emily? Jasné išla s nimi....
Vzdychla som si a odišla do svojej nádhernej kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a vošla o sprchy.
Potrebovala som odplaviť všetky myšlienky. Ok. Toto zvládnem. Nenechám sa rozhádzať chalanmi. A už vôbec nie Harrym....
Páčila sa? :) minimálne 4 komentáre O:) pohnite ;) :D
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)